"A čo ste robili, keď sa vám nepodarilo vidieť cecky? "opýtal sa doktor.

          "Každý deň nie, práve preto sa trápim, že to je nejaká úchylka, závislosť,"povedal Ignác.

"Netrápte sa, to sa mi zdá celkom banálny problém. Z toho vás dostaneme."

          "Banálny problém,"zopakoval Ignác po doktorovi. "Ja by som vám nasadil moju hlavu a nehovorili by ste, že je to

banálny problém, len na pať minút by stačilo, videli by ste či je to banálne."

          "Až tak vám je zle? opýtal sa doktor.

          "Možno je to banálny problém, ale v danej situácii, ke´d ho neviete vyriešiť je veľký, pre toho kto ho vie vyriešiť

je banálny.

         "Nebojte sa,"potľapkal Ignáca doktor po pleci,"tu vám pomožeme. Ďakujem, to zatiaľ stačí." Doktor sa ešte 

usmial a otvoril Ignácovi dvere. Ignác si vydýchol, zvládol to. "Dovidenia,"pozdravil a vyšiel na chodbu. Elena ich oboch

tam už čakala. "Co ako ste dopadli? pýtala sa netrpezlivo. "Teba odporučil aký doktor?" obrátila sa Elena na mňa.

         "Doktor Kajoň,"vravím. "Áno,volá sa Kajoň, to je verejne známe meno, my ako chalani sme si robili z toho žarty:

Kajoňove siete." Elena si nás s uznaním premeriava. "Už sa teda nemusíte báť, len si zapamatajte čo ste rozprávali aby

ste sa v tých klamstvách neutopili." Podíde k nám sestrička zo sesterne a podáva nám obom ruku:"Ja som Pavla, tu si

všetci tykáme, keď sa chcete ísť ospršiť....ale neviem či teraz lebo tu sú sprchy spoločné a každý muži i ženy majú majú

vyhradený čas." Elena sa Pavly pýta ktoré postele sú voľné. Pavla jej vraví, že na tridsaťsedmičke sú voľné dve postele.

Keď Pavla sa vrátila na sesterňu povedal som Elene:"Toto nedokážeme, nato sa príde."

          "Nejaký čas tu zostanete a keby sa nato prišlo....čo už...." Zo sesterne vychádza Jana.

          "Ty čo si povedala Jana? Pozerám dojej pekných sivých očí, páčia sa mi sivé oči, veĺmi málo ľudí má sivé oči.

          "Nič ma nenapadlo, povedala som, že som chamtivá, keď vidím niekoho piť beriem mu bez pýtania fľašu z ruky."

          "To stačí,"povie Elena, Je tu jedna s úplne banálnym problémom, neznáša sa vraj so strýcom, máme podozrenie,že

je to nejaká praktikantka a prišla získavať nové skúsenosti." Elena mne a Ignácovi ukazuje izbu, otvorí izbu a povie:

"držím palce a hneď odchádza. Vošli sme do izby, predstavujeme sa so spolubývajúcimi, berieme to hneď z kraja:"Ja

som nejaký Jano, ja som Jirka....a ja Miro, na Mirovi som zbadal, že je to jasný playboy, fúzy, uhrančivý pohľad, jasný

alfasamec, Milan predstaví sa posledný z izby. Milan je typ ktorý určite žerie Mira a cpe sa mu do zadku, je to jasné na

prvý pohľad. Čo to je vlastne cpanie dozadku, možno aj ja sa teraz cpem do zadku alebo je to slušnosť, keď ponúkam

keksy:"dajte si kto chce,"ponúkam všetkých, ale so slušnosti azda asi nechcú.

           "Taky nemusím mít všechno,"povedal Jirka. Dávame si rupsaky každý do svojej skrine. Všimol som si, že chalani

majú kufry pod posteľami šupnem pod moju posteľ stan, Miro povie:"Dáša mala ale kozy čo Milan, keď sme ju v sprche

prekvapili, vravel som jej že sa budeme hrať na nemú tvár, nechápala a to som povedal, že ona bude pod stolom, nechá

pala a my sme sa išli popučiť od smiechu dal by som jej: huba rit, huba rit."

           "Nástup na skupinu, nástup na skupinu,"zvoláva nejaký chalan a udiera pritom na gong, ktorý je na chodbe:"nástup

na skupinu, opakuje dookola. Vchádzame do miestnosti, kde sú umiestnené stoličky tak aby tvorili kruh, je nás tu asi 

štyridsať. V kruhu sedia terapeut v bielom, sedí tu aj Elena. 

           "Tak tu vítam nový turnus, vítam nových, vy čo ste tu už tri týždne, starí mazáci oboznámte potom nových aby 

zbytočne netápali v pravidlách." Vchádza riaditeľ, potichu opatrne zatvára dvere aby nerobil hluk i keď ešte sa všetci

neusadili, "Ja len na minútku,"povie. Nejaká baba sa zodvihne a chce uložiť stoličku pre riaditeľa medzi ostatných do kru

hu, ale riaditeľ zamietavým gestom naznačí, že mu stoličky netreba a povie:"Nie naozaj nie, len pokračujte, chcel som len

povedať čo mám na srdci, ja som taký čo na srdci to na jazyku. Prichádzam aby som vopred upozornil, že neznesiem

žiadne návštevy, nebudem tolerovať pánov na dámskom oddelení a dámy na pánskom oddelení. nerád by som pristúpil

k tomu, že by som sa musel s niekým rozlúčiť, porušenie budem trestať vylúčením zo sanatória, aby sme si hneď na 

začiatku rozumeli, len to som chcel, pekný večer prajem všetkým, veď sa budeme vídať častejšie, dovidenia."

            "Kto začne, kto sa do toho pustí?opýtal sa psychoterapeut. nastalo ticho. Ani starí harcovníci nechceli rozprá

vať, to je asi tak všade, keď začne prvý, ostatní sa potom tiež osmelia, pomysle som si.

            "Nikomu sa do toho nechce? Ani noví nechcú o sebe nič povedať?" Začala jedna pani:"Ja, ja, ja,"zajakávala sa,

plakala a skrývala si tvár v dlaniach, kamarátka vedĺa nej ju hladila po vlasoch a povzbudzovala ju:"Neplač moja, to nič

nie je." Pani sa na dlhšie odmlčí, stále plače, všetci čakajú aj so mnou či sa rozhodne niečo povedať.

            "Ja , ja, keď sa dostanem do spoločnosti...." a zase sa odmlčala a stále plakala...."Ja sa hrozne hanbím to povedať,

ja to nepoviem."

          "Povedz to moja, uľaví sa ti, nič to nie je,"povzbudzuje ju kamarátka.

          "Mám manžela, ktorý je pozorný a všetko k tomu, ale keď sa dostanem do spoločnosti.... chce sa mi prdnúť."

          Á, prdlaňa,"povedal si teraz Ignác ako ho poznám, tú nechcem, je mi jej ľúto, musí to byť hrozné bá´t sa takej hlú

posti, nadarmo sa nevraví, že strach má veĺké oči.

          "Vie niekto poradiť, bude niekto reagovať,"opýta sa terapeut.

          "Jaké radenie,"povie Ignác, "prdni si a je po probléme, ten strach je oveĺa vačší ako keby sa ti to stalo, prď kadial

budeš chodiť." Sme v podstate rovnakí s Ignácom, máme dos´t podobné názory, raz sa on dostane k podstate a inokedy

zase ja.

          "Nie, no ona si to vsugerovala ten strach, že sa stane niečo nezvládnuteľné, to by sa dalo o chvíľu báť sa všetkého,

ja mám tiež podobný problém, nebojím sa toho, ale obťažuje ma to, tiež by som sa zato mohol hanbiť, odsúdte ma alebo

neodsúdte, ale ke´d sme pri tom ja to poviem:"ja musím vidieť prsa, tiež som si to vsugeroval, že keď nevidím prsa, tak

odpadnem a tak odpadávam príde na mńa mdloba a som na zemi." Všetci sa usmievajú. "Ja viem je to na smiech, ale ja sa

zato hanbím. Stačilo málo a nemusel som to tu pretriasať, nemusel nikto vedieť aké sa zo mńa stalo hovado, upozorňujem,

že niesom žiadny pedofil ani úchylák, nikdy som nikoho neobťažoval ani to nevyhľadávam, najlepšie, ke´d to príde samo.

Keby som bol pedofil tak sa zastrelím. V trinástich rokoch som to na sebe zbadal."

           "To je blbec ten Ignác, ale ešte som nehovoril ja, kto vie ako budú reagovať, keď poviem, že som škrečok. Ignác

pokračuje:" Mal som si vtedy vziať za ženu tú barmanku, neprekážalo jej, že nemám rád povinnosti, vedela, že mám rád

sneh a tak, ke´d som ju stále nechcel, povedala jej kamarátka, keď som bol za ňou v krčme, že je v Alpách."

           "Čo si predstavujete pod pojmom pedofil?" opýtal sa psychoterapeut.

           "No taký čo obchytkáva dvanásťročné, dvanásťročných, alebo aj menších." Zase sa všetci zasmiali. Ale keby som

bol na opustenom ostrove s dvanásťročnou kde by nebola škola a len moj vplyv vobec by som sa necítil hriešny žeby som 

jú snáď veľmi pokazil, keby som s ňou začal spávať."

          "Ten tvoj broblém priateľu je ale veĺmi banálny, to snáď ani nie je choroba,"povedal psychoterapeut.

          "My o tom s kamarátom nechceme rozprávať až sa otrkáme chceme povedať to hlavné čo nás trápi a z toho si sad

nete na prdel."